Roman "Fixo"

Roman "Fixo"

Prvé modely som postavil asi keď som mal osem rokov. Skladal som prevažne dopravné lietadlá a lode. Dostupnosť farieb v tej dobe bola veľmi chabá a tomu zodpovedal aj vzhľad postavených modelov. Po dosť dlhej pauze som sa viac menej náhodne vrátil k tejto záľube. Ukazoval som synovi pár trikov a zrazu som bol opäť v tom. Venujem sa čisto motocyklom v mierke 1:12, možno preto, že som sám vášnivý motorkár. Prvé modely som robil len štetcom (je to na nich dosť vidieť), slušnú striekaciu pištol som si kúpil dosť neskoro. Do galérie som ich dal všetky, pretože patria do zbierky.
Okrem stavania ma zaujíma aj história motocykla, jeho parametre v reáli (uvádzam ich spolu s obrázkami) a aj história firmy, ktorá daný motocykel vyrobila.
I have built my first models when I was about 8 years old. I have modeled mainly transport planes and ships. The availability of paints during that period was quite poor and it corresponded with the look of built models. After a long pause I turned back to this hobby. I have been showing couple of tricks to my son and suddenly I fell in it again. I devote my time to motorcycles in the scale of 1:12. I have painted my first models only with paint brush which is visible enough. I bought a proper airbrush rather late. I put all of them into a gallery, because they belong to a collection and they illustrate my progress as well.

Besides modelling I am also interested in the history of the motorcycle, its parameters in reality (show their with picture together) and the history of company, which has made this motorcycle.

                Japonsko, 1960 - štvrtý z „veľkej štvorky" japonských výrobcov sa ocitol v motocyklovom odbore neskoro a prvý kompletný motocykel zostrojil až roku 1960, no korene firmy siahajú až do 19. storočia. Hoci Kawasaki čiastočne zatienili a v číslach predaja predbehli jej traja známi konkurenti, faktom ostáva, že motocykle s touto značkou sú produktmi priemyselného giganta - klasického „zaibatsu", ktorý vyrába všetko od vrtuľníkov, po plynové turbíny recyklačných zariadení. „Veľké K" vyrobilo dokonca i raziaci štít na tunel pod kanálom La Manche, slávny japonsky rýchlovlak Shinkensen spomínať netreba.

                        Šozo Kawasaki založil roku 1878 lodenicu v Tsukiji (Tokio). Ďalšiu pridal o tri roky v Hyogu. Bol priekopníkom rýchleho modernizačného prúdu, ktorý v tom čase naberal na sile. Kawasakiho lodenice k tomu procesu prispievali a zároveň z neho ťažili. Kawasaki bol schopný roku 1906 rozšíriť výrobný program o vybavenie železníc, potom o parné turbíny a krátko nato (pätnásť rokov po prvom lete bratov Wrightovcov) i na letectvo. Tým boli dané základy trvalého Kawasakiho úspechu v prenikaní do všetkých strojárskych odvetví.

                        Možno práve táto pružnosť spôsobila, že sa spoločnosť Kawasaki spamätala po roku 1945 tak rýchlo. Nikdy sa nešpecializovala na jedinú vec a vedela ťažiť zo všeobecného trendu rekonštruovať, keď Japonsko, zdevastované vojnou, hľadalo cestu novej výstavby. Tak ako v Honde aj v Kawasaki zistili, že len čo sa uspokoja základné životné potreby ľudí, prejaví sa jedna z čŕt povojnového Japonca -dopyt po nejakej forme motorizovaného transportu. Krajina bola ešte celú generáciu od hromadného používania automobilov, ale jednostopové motorové vozidlá (ak boli lacné a spoľahlivé) prichádzali na program dňa.

                Kawasaki sa na trh nevrhla priamo. V 1949 začali vývoj KE (Kawasaki Engine). Motory začala dodávať iným výrobcom - najprv v 1953 štvortaktný OHV 148 cm³, komplet so štvorstupňovou prevodovkou. Prinieslo jej to taký veľký úspech, že nasledovali ďalšie objemové verzie v roku 1955 to bol motor KB 5 a za pár rokov pribudla nová dcérska továreň, ktorá sa nezaoberala ničím iným, iba výrobou motorov pre veľký počet zákazníkov.Bola medzi nimi aj firma Meguro. (Meguro bola najstaršia motocyklová spoločnosť v Japonsku), ktorá okrem iného predávala licenčnú verziu BSA A7/A10. V 1956 tu vznikol Meihatsu 125  a o rok Meihatsu 125 de luxe. Na týchto strojoch sa na motoroch už objavil znak Kawasaki. Práve Meguro otvorila „Veľkému K" - keď ju tento gigant v rokoch 1960-1961 pohltil, cestu k výrobe vlastných motocyklov.

            V tom čase vyrástla v Akahasi úplne nová montážna továreň, kde bol pripravený PET, prototyp a model B7. V roku 1962 vyšiel prvý veľko-sériový motocykel so značkou Kawasaki, model B8. Nemal nič nezvyčajné, bol to však poctivý, citlivý dvojtaktný 125cm³, úžitkový stroj ako takmer všetky japonské motocykle tej doby. Predčasný pokus exportovať ju do USA nepriniesol uspokojivé výsledky. Američania chceli čosi, čo by konkurovalo britským motocyklom a Harleymu-Davidsonovi, čosi veľké.  V 1963 uviedli na trh  B8 M Motocrosser. Kawasaki priniesla roku 1966 verziu s objemom 624 cm³, takzvanú W 1. Tento stroj s výkonom 37 kW pri 6 500 ot/min bol určite schopný konkurovať mladším britským dvojvalcom, okrem toho vyzeral i šiel podstatne lepšie než pred stavebnicová BSA. Kawasaki pri W 1 vytrvala a on vskutku vydržal na trhu v tej či onej verzii päť rokov. Základom úspechu Kawasaki sa však stal iný motocykel, ktorý sa zrodil v tom istom roku ako W1. Bol to malý a vysoko vyladený dvojtaktný stroj  Samurai, ktorý zdvihol výkonnostnú latku malých motocyklov. Tento dvojvalec s objemom 247 cm³ bol nezvyčajný už tým, že používal tanierový ventil. Vyžiadalo si to atypicky umiestiť karburátor; no Kawasaki sa vyhla nadmernej šírke tým, že umiestila alternátor pod kľukový hriadeľ, nie na jeden jeho koniec. Spolu s verziou 338 cm³ (Avenger) sa Samurai dobre predával i v Amerike a Kawasaki sa   presvedčila, že na motocyklovom trhu 60. rokov rozhoduje výkonnosť.

B8

B8

W1

W1

Samurai

Samurai

Z tejto skúsenosti sa zrodil H1, takzvaný Mach III. Mal vzduchom chladený 2-taktný trojvalec 500 cm³ a maximálnu rýchlosť 200km/h. Prezývali ho aj "divoký koník„.Rok 1968 nebol pamätihodný len zrodom stroja, ktorému sa vzápätí začalo hovoriť supermotocykel.

            Honda s modelom CB750 stavila na väčšiu rafinovanosť a vyšší výkon, na kotúčové brzdy, elektrický spúšťač a ovládanie ventilov zhora. No a ponuka Kawasaki bola opäť iná. Bola to síce „iba" päťstovka, no výkonom sa Triumphu (740 cm³) vyrovnala a navyše bola ľahšia. Preto nikoho neprekvapila akceleráciou a kritici jej mohli vyčítať iba nie práve stabilné ovládanie. V dejinách motorizmu sa to nestalo prvý raz - Mach III bol príkladom stroja, ktorý mal oveľa progresívnejší motor než podvozok. Mach III bol možno trocha pridivoký, ale to mu neuškodilo.

            Neskôr uviedol Kawasaki úžasný model H2, teda Mach IV poháňaný trojvalcom 748 cm³, s výkonom 55 kW pri 6 800 ot/min a uvádzanou maximálnou rýchlosťou 209 km/h.Bol to správny vrchol éry dvojtaktných strojov s brutálnym výkonom a obrovskou spotrebou paliva. Dostavili sa i pretekárske úspechy, v triede 125 cm³ vyhral Dave Simmons GP Nemecka a aj majstrovskú sériu na jeho AR 1. Od 1966 sa Kawasakiho závodníci umiestňovali na dobrých pozíciách vo svetových súťažiach na strojoch KAC Special.

Akokoľvek bola Kawasaki nadšená svojimi dvojtaktnými strojmi, nemienila sa vzdať ani štvortaktných motorov. Na konci 60. rokov bol model Wl 650 dosť zastaraný a tak sa začalo pracovať na jeho náhrade. Ten sa od predchodcu líšil v čom sa dalo. Spoločnosť sa totiž rozhodla, že jej nový kľúčový výrobok bude motocykel nielen konkurencieschopný, ale i väčší a rýchlejší než čokoľvek, s čím by ho bolo možné porovnať. Preto, keď prišla Honda koncom roku 1968 so svojím CB750, Kawasaki bez váhania odpovedala modelom Z1. Zvýšili objem na 900 cm³. Honda mala v hlavách valcov jeden vačkový hriadeľ? Tajomná Kawasaki musela mať dva! Honda dosahovala výkon 50 kW - Z1 ho zvýšila na 61! Mnohé ju spájalo s výkonnosťou divokého modelu Mach IV - aj ona sa ľahko viedla, v nízkych rýchlostiach sa správala pokojne a jej nároky na údržbu neboli vysoké. Jeho vzduchom chladený motor 2xOHC s objemom 903 cm³ sa stal klasickým riešením. Nielenže položil základ radu veľkých cestných motocyklov, bol to veľmi úspešný typ aj na pretekanie - vytrvalostné i akceleračné.

H1 mach III

H1 mach III

H2 mach IV

H2 mach IV

Z1

Z1

V roku 1977 bol od neho odvodený model Z1 R (1000 cm³), v 1978 model Z 1300 začal s motorom 1300 cm³, mal kvapalinové chladenie, 4 takt DOHC a šesť valcov. Táto "vojnová loď" bola najväčším japonským motocyklovým motorom. V 1979 uviedli Z 400FX. Bol to prvý vzduchom chladený, 4 takt DOHC v jeho triede. Na začiatku 80-tich rokov, uviedli Z 750FX a aj prvý Japonský masovo vyrábaný motocykel s remeňovým pohonom , KZ 440LTD, ten bol vyrábaný pre US trh. Ten istý remeňový pohon bol použitý v ďalších dvoch modeloch, Z 250LTD, a Z 400LTD spustených v 1983.

            Pri tom všetkom Kawasaki pamätala i na svoje korene, na menšie, úžitkové stroje. Pôvodný B8 sa držal až do roku 1966, ale už rok predtým prišiel model J1 s objemom 85 cm³, prvý z dlhého radu dvojtaktných jedno valcov s tanierovými ventilmi. Čoskoro ju nahradila verzia 90 cm³ a z nej sa odvodili modely KC90 a KH100, motocykle na denné používanie, ktoré vydržali na trhu veľmi dlho. O pár rokov neskôr pribudli dvojtaktné motory AR 50, 80 a 125. Mali výrazný dizajn, zadné zavesenie Uni-Trak (s jednou tlmiacou a pružiacou jednotkou) vlastného návrhu a kotúčové brzdy vpredu. V úplnom vyladení mala kvapalinou chladená stodvadsaťpäťka výkon 15,7 kW. AR 50 je tiež prvý 6 rýchlostný motocykel v jeho triede. Najmenší cestný štvortaktný dvojvalec bol Kawasaki, Z 250 Scorpion. Čelil veľmi podobným konkurentom.

                  V 1982 začal predaj Z 400GP, bola to cestná replika motocykla z GP. V tom istom roku sa začala exportovať Z 1000R. Novo bola použitá najnovšia technika ako chladič oleja a pribudla charakteristická lipovo zelená farba. Tiež v tom istom roku uviedli GPZ 1100 a nasledovný rok série GPZ 750 a GPZ 400. GPZ 900R rozvíril hladinu po celom svete hneď po uvedení v 1984-om.Nový vzor bol vybavený kvapalinovým chladením, DOHC, 16 ventilov, 4 valcový motor. S maximálnou rýchlosťou viac než 250km/h a zrýchlením na 400m časom 10.552 s, GPZ 900R prepísal motocyklovú históriu a získal vedúce miesto ako najrýchlejší motocykel. GPZ 900R bol pomenovaný „motocyklom roku" časopismi po celom svete.

            Model Z 250 neskôr vyrástol na nezvyčajný GPZ 305, ktorý sa od normálu líšil aj tým, že mal pohon ozubeným remeňom. O dva roky ďalej ako tristopäťka bol model GPZ 500S, ktorý sa objavil roku 1987. V štýle nových veľkých Kawasaki mal tento nový dvojvalec kvapalinou chladený motor so štyrmi ventilmi na valec a dvoma vačkovými hriadeľmi v hlavách. Podobnosť s modelom GPZ 1000RX neprekvapuje - 500S nebola nič viac ani menej než polovica toho štvorvalca. S výkonom 45 kW pri 9800 ot/min a pomerne malou hmotnosťou (169 kg) núkala čosi, čo sa výkonnostne blížilo k štvorvalcom v menšom a šikovnejšom vydaní. Mohla sa pochváliť aj zadným zavesením Uni-Trak, ktoré si Kawasaki dala patentovať ako jeden z prvých systémov „monoshock", používajúcich výkyvné rameno s jednou pružinou a tlmiacou jednotkou namiesto zvyčajných dvoch. Horný koniec tlmiča bol pripojený k rámu, dolný prostredníctvom zložitého pákového systému k výkyvnému ramenu.

            Iná vec, v súčasnosti úplne bežná, bola úprava motocykla podľa želania zákazníka priamo v továrni. Harley-Davidson to robil roky, ale Kawasaki bola z japonskej „veľkej štvorky" prvá, kto sa odvážil na tento potencionálne lukratívny trh. Továreň pohotovo zareagovala ponukou „objednávkových" verzií modelov Z 750 , Z 25OC, 440 a Z 1000. Vo všetkých prípadoch bol princíp rovnaký - ponúkali sa vyššie kormidla, chrómovanie navyše, stupňovité sedadlo a náter akéhokoľvek odtieňa.

Pretekárske motocykle Spomínate si na Meguro? Ranný partner Kawasaki v motoristickom odbore úspešne súťažil na japonských plochých dráhach v 50. rokoch s jednovalcom 500 cm³ a tento pretekársky efekt sa nestratil ani v Kawasaki. Už roku 1963 zvíťazil jej stroj s kubatúrou 125 cm³ na majstrovstvách Japonska v motokrose. Úspechy na dráhe pokračovali aj roku 1969, keď Kawasaki konečne zvíťazila v seriáli pretekov o Veľkú cenu. Rovnako sa Kawasaki snažila spolu s rivalmi vyhovieť novej americkej vášni pre terénne jazdenie, nezáležalo na tom, či to bol šport, či záľuba. Takmer každý si smel užívať radosti z terénnej jazdy bez obáv, že na to nebude stačiť a Kawasaki ho v tom podporila. Roku 1969 uviedla terénne stroje G4 TR s objemom 100 cm³, dve dvestopäťdesiatky a jednovalec 346 cm³ známy ako Bighorn (s výkonom 25 kW bol jedným z najsilnejších „teréniakov", aký sa dal kúpiť, a vydržal v predaji do polovice 70. rokov). Všetko to boli dvojtaktné stroje, ale v roku 1978 Kawasaki opustila tradíciu a predstavila dva malé štvortaktné jednovalce: KL250 bol terénny stroj a na trhu sa udržal až do roku 1984, keď ho nahradil model 2xOHC KLR 200. Bol to mierne vyladený štvortaktný jednovalec, skôr luxusný stroj na denné používanie, s elektrickým spúšťačom a zotrvačníkovým hriadeľom tlmiacim vibrácie.

            Továreň sa inšpirovala, aby vyvinula z cestného stroja vlastnú pretekársku verziu Hl-R. Nasledovali ďalšie úspechy, najväčšie potom, keď prevzal štafetu trojvalec 750 cm³ označovaný ako H2-R, ktorý v americkej sezóne 1973 doslova zmietol všetko, čo mu stálo v ceste. A to najlepšie ešte len malo prísť. Nový model Z900 totiž preukázal nevídaný talent na vytrvalostné pretekanie. Francúzi Georges Godier a Alain Genoud s ním zvíťazili na majstrovstvách sveta vo vytrvalostných pretekoch v roku 1975.

Z1R

Z1R

GPZ 900R

GPZ 900R

Zephyr 1100R

Zephyr 1100R

V 90. rokoch začali Veľkú cenu zatieňovať majstrovstvá sveta super motocyklov a na týchto pretekoch, ktoré dosiahli skutočne svetový štatút až v roku 1988, sa Kawasaki zúčastňovala od samého začiatku. Štvorvalec ZXR750-R, pretekárska verzia cestného ZXR, povyhrával mnoho menších súťaží, ale titul majstra sveta získal až roku 1993. V roku 1996 ho nahradil model ZX-7RR. Románikom bol GPZ1000RX a ten zasa musel ustúpiť rýchlejšiemu ZX-10. Obidva viedli k niečomu, čo si dlhšie udržalo životaschopnosť a urobilo väčší dojem - k ZZR1100. V Čase zrodu (1990) bol tento model, dosahujúci 283 km/h,najrýchlejším sériovým motocyklom na trhu. Bol to výborne ovládateľný športovo-turistický stroj. V rýchlosti a výkone bol prekonaný až koncom 90. rokov. Aj tak je pre mnohých stále najdokonalejším japonským motocyklom. Rýchly ZZR určite bol, ibaže vážil 233 kg a na čisto športový trh potrebovala Kawasaki svižnejšieho rivala všade víťaziacej Hondy Fire Blade. Preto vyrobila roku 1994 model ZX-9R. Tento Ninja bol vyvinutý z existujúceho modelu ZXR750 , ktorý bol športovejšou verziou GPX750. Pôvodný ZX síce vyzeral podobne a mal takmer tú istú výkonnosť ako ZZR, ale stále bol priťažký a na to, aby mohol konkurovať modelu Fire Blade, mal ešte vždy mäkké zavesenie. Až dlhý vývoj a takmer úplné prepracovanie ho roku 1998 výrazne priblížili k cieľu. ZX-6R s objemom 599 cm³, ktorý má veľmi kompaktnú, úplne novú pohonnú jednotku (73 kW pri 12 600 ot/min) a hliníkový rám, sa už ocitol v cieľovej rovinke. V roku 1996 sa rodina rozrástla o ZX7, ktorý nahradil ZXR.

V 90. rokoch sa však nesúťažilo iba vo zvyšovaní počtu kilowatov, rozmohla sa i móda zameraná retrospektívne. Či to bola všeobecná nostalgia za starými zlatými časmi, alebo dôsledok toho, že kupujúci mali zväčša cez štyridsať a čnelo sa im za strojmi mladosti, fakt je, že ich pohľady pútali 70-te roky. Pre nich dala Kawasaki na trh Zephyr so vzduchom chladeným motorom, bez kapotáže, výrazne v štýle 70. rokov. Mal zdvihový objem 500, 550, 750 a 1100 cm³ a bol celkom úspešný. Pre toho, komu by sa zdalo, že bucľatý Zephyr je až veľmi starodávny, bol určený v roku 1997 model ZRX 1100, obdoba dakedajšej Z1R, no s veľmi nízko vyladeným motorom ZZR1100. A kto si nevedel spomenúť na vzdialené 70-te roky, pre toho mala Kawasaki roku 1995 nový model GPZ 1100, stroj s osobitnou rodinnou podobou opäť s nízko vyladeným motorom ZZR1100.

 V 2001 prišiel nástupca ZRX 1100 a to ZRX 1200. Medzi retro modely sa zaradil aj W650uvedený na trh v 1998. Kombinuje krásny prebudovaný vzduchom chladený kolmý dvojvalcový motor, elegantný prvotriedny styling a pevný           podvozok. Stal sa populárnym medzi širokým množstvom jazdcov. Z cestných motocyklov výrazné úspechy zaznamenal od 1991 Balius 250. Od roku 1992 aj Xanthus 400. V 1985 sa začal odbyt Eliminátoru (900cm³). Od roku 1986 bol na trhu Voyager, veľký cestný motocykel - konkurencia Harley-om. Na trhu sa stále udržoval úspešný Zephyr. Od roku 1994 pribudla nová rada Vulkan. Začala modelom 400 cm³. V 1996 roku pribudol Vulcan 1500 classic. Nový, štýlom americký krížnik mal V-dvojvalcový motor a bol považovaný za najväčší hromadne vyrábaný motocykel.

 Kawasaki začal strácať dych koncom 90-tich rokov. Zrejme nezachytenie nových trendov prinieslo úbytok zákazníkov. Prezident Kawasaki Shinichi Morita však sľúbil, že Kawasaki vráti do života a skutočne s novými modelmi po roku 2000, Kawasaki urobil pekný návrat na scénu. Už v roku 2000  Kawasaki spustil extrémistický skvelý motocykel pod názvom ZX 12R (1199cm³). Jeho váha, jedinečná kostra a 176 konských síl bolo dosť, aby sa predviedol obrovským výkonom. V 2001 roku prišla inovácia Vulcan 1500. Nezbedný nový krížnik kombinoval dlhý a nízky podvozok, vysoký výkon a voliteľný styling. ZX 6R bolo uvedené v 1995, ale v 2003 nový ZX 6R (636cm³) bol prebudovaný a konštruovaný na nový útočný, rýchly pretekársky stroj. Kawasaki zobral mnoho aspektov z pretekárskych technológií a integroval ich do tohto nového motocykla.

V 2002 prišiel nový športovo - cestovný ZZ-R1200 poskytujúci komfort a štýl. A v 2003 Kawasaki uviedol vzor Z1000 s jedinečným dizajnom a flexibilným silným motorom.

Dnes má vedúce postavenie v športových motorkách i v krížnikoch, v úžitkových dopravných prostriedkoch, vodných skútroch. Kawasakiho produkty vedú v mnohých odvetviach športového priemyslu po celom svete. Tajný Kawasakiho úspech je v projektovaní a výrobe produktov, ktoré ponúknu rôzne výkony, dobrú úroveň, spoľahlivosť, výborné prispôsobenie a výsledky.

ZZR 1100

ZZR 1100

ZX 9R

ZX 9R

ZZR 1200R

ZZR 1200R

Zápatí stránek
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one