Gold Star bol možno najslávnejší povojnový motocykel BSA, ale na opačnom konci produkčnej škály mu konkuroval slávou iný model - Bantam. Tiež ho navrhli už pred vojnou, ale nie v BSA. V skutočnosti to bol DKW a BSA získala jeho projekt ako súčasť povojnových reparácií. (Týkalo sa to aj iných Spojencov, preto Američania i Rusi vyrábali po vojne ľahké motocykle až podozrivo podobné DKW.) Stroj azda ani nemohol byť jednoduchší: dvojtaktný motor s objemom 125 cm3 s trojstupňovou prevodovkou, zasadený do tuhého rámu, no s prednou teleskopickou vidlicou. Mal výkon iba 3 kW, ale bol spoľahlivý a vedel uháňať s jazdcom do cieľa rýchlosťou 76 km/h, čo na dochádzanie do práce úplne stačilo.
Bantam bol taký úspešný, že dlhé roky na ňom nebolo treba takmer nič meniť. Oproti pôvodnej podobe mu BSA zväčšila iba kubatúru - posledná verzia D175 z rokov 1969-1971 sa už pýšila trojnásobne vyšším výkonom a rýchlosťou 105 km/h. Ibaže na japonskú konkurenciu to už nestačilo. V čase, keď Bantam zlikvidovali bolo predaných pol milióna kusov. Bantam bol pravdepodobne najúspešnejší povojnový motocykel BSA. Ostatné malé motocykle, s ktorými skúšala firma po vojne preraziť, jej úspech nepriniesli. (Azda s jedinou výnimkou jednovalca 250 so stavebnicovou konštrukciou.
Neskôr vyrazil do ulíc BSA Sun beam. Mal čeliť Vespe a Lambrette a fakticky na to vyzeral. V obidvoch verziách, dvojtaktnej 175 cm3 a štvortaktnej 250 cm3, bol aj rýchlejší než dovážané motocykle, nehovoriac o množstve užitočných zlepšení, ktoré sa dodávali na želanie zákazníka; bol ním napríklad elektrický štartér. Ibaže BSA opäť zmeškala rýchlik. Módna vlna skútrov bola v roku 1958 dávno za vrcholom a z tých eventuálnych kupcov, čo ešte zostali, málokomu vyhovoval taký ťažký a zložitý stroj. Na jej značnej rýchlosti až tak veľmi nezáležalo.
Sunbeam vypustili z programu v roku 1964. Rok predtým BSA skúsila šťastie s modelmi Pixie 50 cm3 a Beagle 75 cm3 - obidva štvortaktné s lisovaným oceľovým rámom a úctyhodné úspornou prevádzkou. Ale motory Triumph-Terrier, ktoré ich poháňali, trpeli základnými nedostatkami. Všetky (aj motor Sunbeamu) navrhoval Edward Turner. Pixie či Beagle. na názve nezáležalo, kupoval málokto. V móde bola malá dravá Honda.
Prvá úloha, ktorú dostal v BSA Bert Hopwood, bol stroj s väčším krútiacim momentom a jeho A10 s objemom 646 cm3 dopadol, ako sa patrí. Bol navrhnutý, skonštruovaný a v prototype postavený za veľmi krátky čas, traja skúšobní jazdci na ňom za tri týždne najazdili 20 600 km, ale nik mu nemohol vyčítať poruchovosť. Pritom A10 bol viac než len zväčšený A7, pretože Hopwood rozšíril výfukové kanály, aby zlepšil chladenie, zvolil silnejší kľukový hriadeľ i olejovú vaňu, aby sa zabezpečilo sústavné mazanie vačkového hriadeľa. Aj v originálnej, len mierne vyladenej verzii Golden Flash dosahoval A10 bez ťažkostí výkon 26 kW pri 5 500 ot/min, rýchlostná bariéra 160 km/h mu nerobila problémy a na dôvažok bol aj ekonomický, spoľahlivý a výkonný. Rám s výkyvným ramenom vzadu dostal v roku 1954 a roku 1958 už mal A10 robustnejší podvozok. Bolo načase, pretože motocyklový trh, zameraný predovšetkým na rast výkonnosti, vyžadoval, aby sa z motorov žmýkal čoraz väčší výkon. Ďalším úspechom v povojnovej výrobe bol model C15 s obsahom 250 cm³, ktorý mal nahradiť predvojnové modely C11/C12. Na trh sa dostal v roku 1958 a mal nemalý ohlas. Stroj bol živý a ľahko naberal otáčky, pritom bol dosť ľahký , aby mal jeho výkon 11 kW náležitý efekt - maximálna rýchlosť 126 km/h, spotreba 3,11/100 km.
Mal i priaznivú cenu a čo bolo najlepšie, vďaka svojej stavebnicovej konštrukcii pôsobil elegantným, príjemným dojmom, odlišným od monobloku starých dvestopäťdesiatok. BSA bolo však vystavené tlaku na zvyšovanie výkonnosti a tak model C15 nahradil v roku1967 omnoho vyladenejší model C25 Barracuda, o ktorom sa tvrdilo, že je to najrýchlejšia britská dvestopäťdesiatka. Vari až prirýchla na dobrý koniec, a takmer to isté platilo aj pre model B25 Starfire, ktorý ju nahradil nasledujúci rok. Bezmála 19 kW sa zdalo na dvestopäťdesiatku starého štýlu trochu veľa. No a úniky oleja s vibráciami potvrdzovali, že to tak bolo naozaj. O rok neskôr prišla na trh verzia nazvaná Shooting Star, ktorá mala len málo väčší výkon než dvestopäťdesiatka, ale objem 441 cm3. Nové motory, aj keď založené na celkovom konštrukčnom riešení starých, voľnejšie dýchali, ponechávali viac miesta na veľké ventily a priestor na vyladenie. Lenže možno práve v tom bol skrytý problém. 0 rok neskôr prišiel na trh motocykel, ktorý by bol urobil celé to nadmerné vylaďovanie zbytočným, keby ho bola firma uviedla na trh skôr. Rocket Three bola verzia trojvalca Triumph Trident. Nebyť emblému výrobcu, iného krytu rozvodu a dopredu sklonených valcov, ťažko by sa rozlišovali. Bol to jeden z prvých supermotocyklov s nadbytkom výkonu (43 kW pri 7 250 ot/min) a väčšou výkonnosťou, aká sa vtedy dala zažiť. Mohol však byť na svete o tri aj štyri roky skôr. Takto mal Rocket Three proti sebe veľmi silnú rivalku, rýchlejšiu a lepšie vybavenú Hondu CB750, ktorá mu veľa šancí nedávala.